Virtually - titulní stránka Fotolab Virtually


Českí zapadnutí vlastenci

David Hanák

Kde nie je viera, prichádzajú modly, kde nie je hrdosť, príde pýcha. Kde nie je vlasť...?

Dnes sú českí vlastenci už len akousi zabudnutou entitou v mase po česky hovoriacich ľudí, ktorí však namiesto viery veria v povery. Nech je to europeizmus, ekologizmus či iné ľavicové úchylky, alebo takzvaný „pravicový radikalizmus“, ako sa hovorí hlupákom, čo vykrikujú „Nič než národ!“ a chvália zakladateľa národného socializmu Hitlera bez toho, aby si uvedomili, že chcel ten český národ, v mene ktorého vykrikujú, vyhladiť.
A tak si väčšina po česky hovoriacich ľudí namiesto Boha ctí bôžikov, ako bola hokejová reprezentácia po Nagane. „Hašek je boh“ – to nie je metafora, ten výkrik je myslený celkom vážne. Žijem v krajine, ktorá sa oblúkom vrátila z kresťanstva do svojich pohanských čias. Iba namiesto medoviny vyznáva pivo a namiesto kanca, ako ho dvíhal nad hlavu Bivoj, dvíhajú jeho hrdinovia hokejky.
České „nebo“ dnes existuje, v tom sa Horáček vo svojom texte piesne Baroko mýli, ibaže obsahuje Dominika Haška, Karla Gotta, české pivo, knedlo-vepřo-zelo, fernet a becherovku. Nie je tam miesto ani pre Jana Husa, ako by chcel Masaryk, ani pre sv. Jána Nepomuckého, ako by chcel Pekař.
Taký je výsledok modernistického experimentu, ktorého boli Slováci, Poliaci či Maďari ušetrení.

Cesta k výnimočnosti
V roku 1891 drvivo prehrávajú voľby staročesi, vlna modernity zmetie staré české nobility spojené so starými šľachtickými rodmi.
Vážne mienený pokus o reformu Rakúska, ktorý presadzovali staročesi, sa končí neúspechom. Prvou zmenou je nástup mladočechov, k ateizmu tendujúcich nacionalistov, do čela českých politických elít. Druhý, najprv menej viditeľný, je nástup druhej modernistickej tendencie, ktorú u nás v Čechách predstavuje silná a špecifická Masarykova osobnosť.
Masaryk si dobre uvedomoval krízu moderného človeka, vedel, že je to kríza viery a identity, prejavujúca sa napríklad zvýšeným počtom samovrážd. Liekom však pre Masaryka nemohol byť návrat k starej viere predkov – ku katolíckej viere. Moderný človek potrebuje modernú vieru, a tak Masa ryk v Českej otázke skonštruoval pre Čechy ako moderný národ novú históriu, nekatolícku, a preto humánnu. Nie Krista vykladať, ale prekonať ho – to bolo skutočným Masarykovým cieľom. „Ježiš veril, že chudobných budeme mať vždy so sebou, my sa usilujeme, aby chudobných ubudlo.“ To je Masarykov výrok z roku 1904. Masaryk prosto veril – ako každý modernista – že s technickým pokrokom ruka v ruke pochoduje aj pokrok mravný. Touto ideou výnimočnosti, ale aj českej modernej nadradenosti obdaril aj svoj vymyslený a skonštruovaný štát – Československo.
Československo malo byť tým moderným, demokratickým, humanitným, a preto pokrokovým štátom, ktorý filozofove predstavy uskutoční. Ale pre tieto ideály nevyšiel napokon ani jediný výstrel a nikto z českých politikov nebol ochotný v krízovej situácii v septembri 1938 obetovať sám seba. Keď sú idey príliš vysoko, stanú sa prosto ľahostajnými.

Chápanie nedostatočnosti
Povedať niekde na pražskej párty, že ste vlastenec, znamená dopustiť sa spoločenského faux pas – byť vlastenec je predsa nemoderné a nepatričné. Nacionalizmus je nutne nepriateľský, slovo vlasť sa má vyskytovať iba v názve Smetanovho hudobného diela Má vlast. Je to pubertálna reakcia súčasných humanitných elít, ktoré sa chcú tak hlboko odlišovať od svojich rodičov, až sa im nakoniec podobajú. Podobajú sa aj svojim prvorepublikovým náprotivkom – len namiesto humanitnej demokracie vyznávajú demokraciu európsku. Títo ľudia majú v rukách ten najlepší nástroj, ako replikovať a rozmnožovať svoje bludy – české vysoké školstvo.
Ale napriek tomu sú aj dnes v Česku vlastenci, zapadnutí vlastenci. Rád by som veril, že slovo vlasť pochádza od spojenia „v láske“, mať v láske svoju krajinu, teda vlasť. Vlastenectvo tohto druhu je láskou, ale v žiadnom prípade nie zbožšťovaním krajiny. Vlastenectvo je pre mňa spojené s chápaním nedostatočnosti vlastného národa, ale zároveň s láskou pre jeho veľkosť, pre to všetko, čo doň vložili jeho predkovia.

Novodobí vlastenci
Niekoľko takýchto vlastencov poznám. Možno to bude znieť podivne, ale rátam medzi nich také rozdielne osoby, ako bol básnik Jakub Deml či prezident Václav Klaus. Lebo vlastenectvo nie je úzkoprsé, je širokým prúdom rieky, kde môžu plávať rôzne ryby. Vlastenectvo nesmie byť prvoplánové, nie je o tom, bežať po ulici a kričať:
„Milujem Čechy.“ Skutočný vlastenec urobí pre svoju krajinu niečo užitočné, niečo, v čom ukáže českú pracovitosť, výnimočnosť, genialitu, históriu.
Skutočnými vlastencami sa stávame, keď konáme s vedomím historického záväzku, ako nám ho odovzdali naši geniálni predkovia, ako bol Palacký, Rieger, Pekař, Křižík, Baťa, Škoda, Seifert, Deml, Durych a áno – nepopierateľne tiež Masaryk, Čapek a ďalší.
Masaryka nemožno obísť mlčaním, naopak, musí sa o ňom hovoriť. Lebo keď Masaryka prestaneme chápať ako ikonu a začneme vážne premýšľať o jeho politickom programe, môžeme sa vyvarovať chýb. Nečítať Platóna znamená nepochopiť, prečo idea obce riadenej filozofmi nefunguje.
Nepoznať Masaryka znamená nepochopiť, že filozof-prezident sa mýlil vo svojom sociologickom konštruktivizme, že nie je možné „pružne“ meniť povahu človeka a národa, nech sú už naše úmysly akékoľvek čisté a vysoké.

Málo skutočných vlastencov
Vlastenectvo nie je súkromné, je vecou verejnou. Je verejným postojom, ktorý deklarujeme vo svojej každodennej činnosti. Lenže skutočných českých vlastencov je len málo, lebo len málo po česky hovoriacich ľudí vstupuje do verejného života. Preto máme málo vlastencov a tak mnoho chytrákov a paroubkovských šibalov, preto máme tak veľa intelektuálov a tak málo intelektu, preto máme toľko politológov a tak málo politických mysliteľov. Chýba nám vlastenectvo, ktoré zasadzuje naše činy do dlhého radu činov predchádzajúcich, do veľkej stavby vekov.
Od srdca k srdcu si vlastenci odovzdávajú onen cit, ktorý sa vzpiera akejkoľvek „vedeckej“ definícii. Pretože vlastenectvo je vierou, že naše stopy nebudú zaviate pieskom, ale že v nich niekto bude pokračovať ďalej.

Autor je politológ

Napsáno pro slovenský časopis Týždeň Věnováno Jakubu Demlovi



David Hanák
Politolog a publicista
 
  Přístupy: 10504 Komentář Stáhnout Tisk E-mail
 





Vybrali jsme z tisku
křepelka šmok


ODS
REKLAMA


Hrad
REKLAMA


TOP články
REKLAMA